Veronika Mikulášová – V TICHEJ ROVNOVÁHE

Veronika Mikulášová sa narodila 16. marca 1967 v Považskej Bystrici. Na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici  vyštudovala výtvarnú výchovu pod vedením Akad.mal. Miroslava Brooša.  

Venuje sa krajinomaľbe v podobe štrukturálnej maľby akrylom na plátno a už niekoľko rokov intenzívne aj krajinomaľbe technikou  podmaľby na sklo. Autorka v tvorbe kladie dôraz na farbu a celkovú harmóniu.  Do svojich obrazov  sa snaží  vmaľovať svoje   momentálne pocity a osobné dojmy z určitých životných okamžikov a situácií. Bola stálou účastníčkou piatich ročníkov sympózia „Maľované pod Grapou“ v Staškove na tému Kronerovci a Kysuce a aj v súčasnosti sa aktívne zúčastňuje rôznych maliarskych krajinárskych sympózií. Vystavovala na mnohých kolektívnych i samostatných výstavách. Od roku 2003 je členkou Umeleckej besedy slovenskej. Pôsobí ako pedagóg v Základnej umeleckej škole Imra Weinera Kráľa v Považskej Bystrici, kde každoročne organizuje dobročinnú kolektívnu výstavu profesionálnych i amatérskych umelcov pod názvom „Výtvarníci deťom“.

Žije a tvorí v Považskej Bystrici.

Niečo z náučného slovníka : Kalokagatia je grécky výraz pre harmóniu ducha aj tela. Harmónia je vôbec dôležitá vec. Hlavne v našej dobe, ktorá technicky a trebárs makroekonomicky napreduje míľovými krokmi a necháva za sebou ( ba niekedy dáva aj podnožky ) takým pojmom ako je slušnosť, morálka, etika, či estetika. Preto, keď stretnem človeka s atribútmi etiky a zmyslom pre estetiku, uložím si ho do albumu „harmonických osobností“. Takým človekom je pre mňa Veronika Mikulášová. Je až obdivuhodné, že popri práci, pri  rozdávaní sa mladým talentom, má čas na svoju tvorbu. A to tvorbu silnú vo výraze, aj technickom spracovaní.

Veronika Mikulášová užíva svoje vízie, imagináciu a obraznosť tak dôkladne, ako len môže. Nedeprimuje seba, ani diváka prvoplánovou závažnosťou obsahu. Stavia obraz tak, aby vážnosť odľahčila prirodzenou ľudskosťou. I keď diela komunikujú s prírodou, alebo lyrickou abstrakciou, človek je tu obsiahnutý akoby mimochodom, symbolicky, sprostredkovane, práve cez osobnosť tvorcu. Téma tu má význam prevažne zástupný, symbolický. Jej podstata je antipsychologická a jej zmysel sa napĺňa až prostredníctvom dialógu s divákom. Tak či onak- intelektuálne obsahy Veronikiných posolstiev majú schopnosť reflexie autorkinho sveta i tvorivej filozofie… Výraznú, aj keď pastelovú, farebnú orchestráciu, podporujúc taktiku poetického symbolizmu, vyvažuje maliarka výrazne rytmizovanou kompozíciou, skoro transparentným nanášaním farieb, alebo svetelnými akcentmi. Nesmieme zabudnúť ani na ďalšie črty, ktoré sa jej tvorbou prelínajú. Na jednej strane je to úplná koncentrácia- očividná z každej maľby- a na druhej strane rozptýlenosť, vďaka ktorej máme pocit akejsi otvorenosti a éterickosti.
Styk s univerzom premieňa prírodu na bytosť duchovnú, nehmotnú, ktorou prechádza svetlo, kde vonkajšia podoba nie je dôležitá, transformuje sa na mentálnu energetickú stopu, ktorú je možné zaznamenať farbou. Autorka tu skúma pôsobivosť rozličných riešení kompozície, farebných variant a priťahuje ju tiež úloha prírodnej geometrie v konfrontácii so stopou človeka a rozptýleným kozmickým univerzom.

    „Veronikine makro pohľady na krajinu majú monumentalitu a sú plné života. Až tak, že pri pohľade na obraz rozkvitnutej lúky máte pocit, že počujete cvrlikanie lúčnych koníkov a zdá sa, že cítite vôňu čerstvo pokosenej trávy. Som rád, že mám tú možnosť stretávať sa s Veronikou Mikulášovou na maliarskom plenéri: Maľované pod Grapou. Je mojou veľkou inšpiráciou.“                                                                                                                                    

Juraj Čutek